Čakala som, že prvé Vianoce s bábätkom budú magické. Pečenie koláčikov, dieťa hrajúce sa pod stromčekom. Šťastní rodičia bilancujúci jeden z najkrajších rokov v ich živote. A sčasti sa to aj naplnilo. Ale necítili sme sa tak pohodovo, ako sme predpokladali.
Napriek tomu, že som teraz na materskej a odbudli mi pracovné "stresy". Napriek tomu, že sme si celú prípravu dobre rozvrhli. Napriek tomu, že sme mnohé darčeky nakúpili online. Napriek tomu, že sme to nepreháňali s varením, pečením a upratovaním (najmä s tým posledným teda nie). Nechápala som, kde sa stala chyba. Myslela som si, že dieťa zmení naše Vianoce z tých uponáhlaných, hektických, na pokojné a pohodové. A to sa nestalo. Bola to naivná predstava. Veľa som sa preto cez Vianoce zamýšľala nad Vianocami ako takými.
Sú len raz v roku. Na konci roka. Koniec roka je aj mimo Vianoc akoby taký veľký deadline. Pracujúci finišujú projekty, manažéri doťukávajú budgety, podnikatelia dolaďujú posledné faktúry, rodičia sa naháňajú za darčekmi pre deti, iní sa pripravujú na cestu k rodine na opačnom konci krajiny. Proste sa to všetko akumuluje, doháňa a každý sa naháňa. Ideálny zákazník pre nákupné centrá naplno sa oddávajúce svojej top sezóne s vysokými cieľmi predaja, ktoré hodlajú dosiahnuť. A tu to celé začína aj končí.
Kde v tom celom kolobehu máme nájsť pohodu, pokoj a radosť? Pri nákupoch v nablýskaných budovách hrajúcich hudbu tak nahlas, že nepočujem vlastný krok? Kde do mňa za minútu narazí päť ľudí a do očí mi udrú desiatky reklám z okolia? Alebo na online stránkach, kde sa to hemží produktami? A následne pri naháňačke s kuriérom? To sotva. Práve naopak. Toľko prázdnoty ako pred Vianocami cítim málokedy. Prečo je to tak? Veď sa len snažím obdarovať svojich blížnych a urobiť im radosť. Nemala by som sa cítiť aj ja šťastne? Možno mala, ale nikdy sa tak pred Vianocami necítim. A je mi z toho smutno, pretože som kresťanka a chcem, aby mali pre mňa Vianoce najmä duchovný rozmer. Tak som sa zamyslela nad počiatočnou pointou Vianoc.
Narodil sa malý Ježiško. V maštali. Chudobný, nahý. Nemal nič. Len dvoch ľudí, ktorých od začiatku miloval a ktorí milovali jeho. A priniesol ten najväčší dar. Nový život pre každého z nás. Spásu a slobodu. Pokoj a radosť. Daroval seba. A každé Vianoce nám to pripomína. Prichádza do našich sŕdc v úplnej skromnosti a pokore. Ide tam, kde je otvorené srdce. Aby sa ho mohol dotknúť a tvarovať ho. Srdce, ktoré nie je zapratané a otupené vecami, peniazmi, reklamami, stresom, hádkami, to-do listami. Srdce, ktoré je pripravené na stretnutie s Ním a čaká. A to nielen na Vianoce, tie sú len symbolom, ale aj v každodennom živote.
Už nechcem, aby mi to unikalo a aby som sa ochudobňovala o ten najväčší dar Vianoc. A tak do mňa na Štedrý deň vošiel "Boží hnev". Vykašľala som sa na všetko - najmä na to, koľko je hodín - a išla som s Miškom a Luckou von. Len tak vypnúť. Prechádzali sme sa, rozprávali, smiali. Dýchali. Potom sme si spoločne dovarili, čo sme stihli. A zažívali sme pokoj a pohodu. Lebo sme si darovali čas, darovali sme si seba. V poslednej chvíli, ale predsa. A našla som svoje Vianoce. A chcem, aby mi každý rok pripomínali, čo je pre mňa najdôležitejšie. Nie veci, peniaze, more aktivít. Ale ľudia, rodina, vzťahy. A dala som si do budúcnosti záväzok nezabudnúť na to. Zrejme sa mi nepodarí vyhnúť sa predvianočným nákupom. Alebo pracovným deadlinom. Alebo materializmu celkovo. Už je to raz v našej kultúre. A vďaka Bohu za materiálne dobrá. Potrebujeme ich. Ale môžem sa rozhodnúť, čo bude hrať prím v mojom živote. Čo bude moja priorita. A to ma naučil malý Ježiško.
Vďaka Ti, že prinášaš do môjho srdca Vianoce a to nie len na Vianoce, ale kedykoľvek som pripravená.
Ak vás tento článok zaujal, pozývame vás na náš Facebook page, aby ste mali priebežný prehľad o ďalších článkoch, ktoré pravidelne pridávame na blog a tiež iných zaujímavostiach, ktoré na blogu nie sú :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára