Prvé narodeniny našej Lucinky (marcovky:) sme veselo oslávili v kruhu rodiny a potom prišli pre zmenu ťažšie časy. Časy chorôb(ok), neduhov, v ktorých sme sa točili stále dokola. V princípe nešlo o nič vážne, vďaka Bohu. No suma sumárum, vyše dva mesiace boli vždy dvaja z nás chorí na striedačku a po čase to už začínalo byť únavné.
Priedušky, črevné virózy, zúbky, teploty a veľa času stráveného medzi štyrmi stenami. S výhľadom na upršané sídlisko a monitor, ktoré boli nanešťastie našim jediným spoločníkom. Nakoniec sme ešte aj na Veľkú noc ostali trčať doma, všetci traja chorí a zvyšok rodiny spolu na opačnej strane republiky.
Úprimne, nie je pre mňa nič horšie, ako byť zavretá doma. Keď sme ešte nemali Lucinku, choroby sa niesli v znamení oddychu, "vypnutia", ohrievania sa s čajom pod dekov a ďalších chorobu spríjemňujúcich vecí (teda, keď sme zrovna v práci nedobiehali projekty). No s malým batoliatkom to už zas taká pohoda nebola. A to je to, čo je na rodičovstve najnáročnejšie. Neexistuje dovolenka, PNka a ani sick day. Keď sme všetci zdraví a v pohode, so správnym prístupom je ľahké aj rodinný život žiť s ľahkosťou a radosťou. No v chorobe to už je iná káva. Cítim, že sa ledva postarám o seba a nie ešte aj o Lucinku. A najhoršie je, keď ešte do toho aj ona sama ochorie. Vidieť jej nespokojnosť, nepohodu a zároveň svoju neschopnosť pomôcť jej, to je to najhoršie na svete. A mať v takomto čase dobrú náladu zase to najťažšie.
Tak som sa rozhodla dať si pred Veľkou nocou pôst od šomrania a zlej nálady. Nesťažovať sa na všetko, neponosovať sa a nesústrediť sa na to, čo neviem ovplyvniť. Prijať realitu a uvoľniť sa zas raz od svojich dokonalých predstáv o živote. Radšej sa namiesto toho zamerať na to dobré, čo nám toto obdobie prináša. Napríklad intenzívny spoločný čas. Spoločné stolovanie. Rozhovory. Pozeranie rozprávok. Písanie blogu. Kopec času len tak byť spolu a nikam sa neponáhlať. Uvoľnenie od všetkého toho "musím/mala by som" alebo "chcem". Nemusíme mať vždy navarené a upratané. Alebo všade byť. Hlavne, aby sme boli v pohode.
Také celkové očistenie sa. To pôsty robia. Ťažkým, ale efektívnym spôsobom. Tento pôst bol pre mňa náročný, netrúfla by som si oznámkovať sa. Ale priniesol mi veľa. Uverila som, že šťastie aj dobrá nálada naozaj nie sú vecou okolností, ale rozhodnutia. Nehovorím o silenom úsmeve 24 hodín denne, ale skôr o takej vnútornej disciplíne. Alebo aspoň snahe o ňu. Preto nám Pán Boh dáva nielen krásne veci a chvíle, ale aj skúšky. Limity. Pôsty. Aby sme sa očistili od egoizmu. Aby sme rástli. Aby sme si vážili šťastie. Disciplína vďačnosti a pokory. Treba aj snívať, túžiť, ale aj akceptovať, že nie som stred vesmíru, ktorý všetko riadi a všetko dostane jedným "klikom". Pôst ma nanešťastie nezbavil zlých nálad, ale umožnil mi budovať si návyk pozitívneho myslenia. A pochopiť, že sa to dá. Aj v dobrom aj v zlom, aj v zdraví aj v chorobe. Záväzky majú svoj zmysel. Upriamujú koncentráciu. V tomto prípade na dobré veci, aby z toho vznikli dobré pocity.
Takto úžasne to Pán Boh vymyslel. Pretože je tvorca všetkého, podľa mňa aj "prapôvodnej" teórie pozitívneho myslenia...... :)
Ak vás tento článok zaujal, pozývame vás na náš Facebook page, aby ste mali priebežný prehľad o ďalších článkoch, ktoré pravidelne pridávame na blog a tiež iných zaujímavostiach, ktoré na blogu nie sú :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára