Ako som písala v minulom príspevku, tehotenstvo nešlo podľa mojich očakávaní.
Ráno som vstávala ešte unavenejšia, ako som išla spať, vracala som, nechutilo mi jesť, nechcela som sa rozprávať, niekedy som sa nechcela ani pohnúť. Bola som sklamaná sama zo seba, ako to "nezvládam". Veď všetci vraveli, že tehotenstvo nie je choroba.
Takéto tehotenstvo nezapadalo do môjho životného štýlu, do mojich predstáv o sebe, svojich vzťahoch a práci. Na jednej strane som sa tešila z bábätka, ktoré vo mne rástlo, na druhej strane som nevedela, ako sa z toho všetkého nezblázniť.
Bola som veľmi rada, že som tehotná, ale nedokázala som tú radosť zo začiatku aj prežívať. Nechápala som, prečo to tak je. Áno, jedna vec sú hormóny a tehotenské symptómy, ale ja som tušila, že pes bude zakopaný aj niekde inde.
Nedokázala som vtedy vidieť, čím prechádza moje telo a dať mu čas a potrebný oddych. Dať sebe čas spracovať zmeny, ktoré sa diali a prispôsobiť sa postupne. Pretože malé bruško sa nemusí rovnať malé starosti. V prvom trimestri sa odohrávajú tie najdôležitejšie procesy vývoja bábätka. Až časom som prišla na to, koľko energie moje telo vydáva. Akoby ma každý deň bralo na túry bez toho, aby mi dalo vopred vedieť :)
Bez tejto vedomosti som tým pádom mala od seba neadekvátne očakávania. Pretože som sa riadila tým, čo "sa píše" a "hovorí" resp. radami iných. Čítala som o tehuľkách, ktoré lyžujú, chodia do fitneska alebo zdravo sa stravujú. A ja som bola rada, že idem "aspoň" do práce a na obed si dám vytúženú sviečkovú:) No proste rady a "múdrosti" sa na mňa sypali z každej strany. Čím viac informácií som mala, tým viac zmätenia som zažívala.
Prišla som na hranicu svojich síl a musela som sa pokoriť. Pred sebou, pred inými, no najmä pred Bohom. A zmieriť sa s realitou. Užívať si to, čo som schopná robiť a neporovnávať sa s ostatnými ženami. A to bol ten chýbajúci dielik v skladačke, ktorý mi otvoril oči.
Pochopila som, že každá žena je iná, má iné tehotenstvo a potreby. A porovnávať sa je totálna strata času.
Musela som sa naučiť rozpoznať a rešpektovať najprv svoje vlastné hranice. Tolerovať samú seba takú, aká som. Netlačiť na pílu. Keď nejde(m), tak nejde(m). Neriešiť, čo mi kto na to povie. Aj keď často s dobrým úmyslom. No uvedomila som si, že nik iný len ja sama dokážem posúdiť, čo všetko zvládnem, čo je dobré pre mňa a moje dieťatko. A čo nie.
Tak sa začala krásna etapa v mojom tehotenstve, kedy som akoby nanovo spoznávala samú seba, svoje potreby a hlavne svoje bábätko. Začala som tým nadobúdať sebadôveru. Začala som sa cítiť neuveriteľne šťastná a pokojná. A nakoniec aj úspešná. Som síce pomalšia ako predtým, ale za to efektívnejšia. Lepšie si viem zmanažovať čas či už v práci alebo doma, som asertívnejšia a mám jasné priority. Zažívam teraz tehotenstvo nielen ako druhý stav, ale najmä ako požehnaný stav :) Pretože som sa rozhodla dať sebe a svojmu bábätku toľko priestoru, koľko potrebuje. A stáť si za svojim presvedčením. O všetko ostatné sa Pán Boh postaral.
Takto sa zo mňa stala matka :)
Ak vás tento článok zaujal, pozývame vás na náš Facebook page, aby ste mali priebežný prehľad o ďalších článkoch, ktoré pravidelne pridávame na blog a tiež iných zaujímavostiach, ktoré na blogu nie sú :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára